Pamiatky

KULTÚRNE PAMIATKY V OBCI HALIČ

HALIČSKÝ ZÁMOK

Národná kultúrna pamiatka.

Začiatky Haličského hradu dáva literatúra do 12. storočia – uvádza sa, že tu bola zemná pevnosť. Haličské hradné panstvo patrilo rodu Tomajovcov, potom Lossonczyovcov a neskôr Forgáchovcov.

Za najstaršieho pána pravdepodobnej pevnosti sa pokladá zakladateľ Starohaličského kostola Dionýz z rodu Tomajovcov.

Prvá písomná zmienka o hrade je z 30. 4. 1386 – kráľovná Mária povolila Štefanovi Lossonczymu, aby postavil kamenný hrad Gach (Halič).Lossonczyovci vlastnili hrad do 16. storočia, kedy ho preberá jeden z najstarších rodov Uhorska – Forgáchovci.Žigmund Forgách sa oženil s Annou Lossonczyovovu (1592), čím získal Haličské panstvo.

Sociálne a národnostné pomery predurčili Novohrad a s ním susediaci Malohont za významnú oporu bratríckeho hnutia. Halič zastáva dôležitú funkciu hlavne v období 40-60-tych rokov 15. storočia. V rokoch 1450-1451 sa Halič stáva tvrdzou Jána Jiskru spolu so strategickými bodmi. Vyvrcholením Jiskrovej vojenskej moci v Novohrade bola bitka pri Lučenci (september 1451).

Po prehratej bitke sa len útekom zachránil Ján Hunyady, ktorý roku 1452 dobyl opevnenú Halič, a ktorá bola počas jeho vlády zničená.

Kráľ Matej I. porazil bratríkov a v roku 1462 sa hrad Halič stáva jeho majetkom. Začiatkom 16. storočia Lossonczyovci postavili hrad bez súhlasu kráľa Ferdinanda I. Habsburského, za čo ho on roku 1544 dal zbúrať. Predpokladá sa, že to neuskutočnili s dôkladnosťou, už aj kvôli hroziacemu tureckému nebezpečenstvu. V „pokojnom čase“ tureckých výpadov dal v roku 1612 znovu vystavať Haličský hrad ako protitureckú pevnosť Žigmund II. Forgách.

Zámok sa v 18. a 19. storočí zmietal v povstaniach. Obchádzali ho thökölyovské aj rákocziovské vojská a v roku 1709 ho späť dobýjajú cisárske vojská. Príchodiacim cisárskym vojskám pod Halič roku 1709 sa posádka vzdáva bez boja ich generálovi Heisterovi, ktorý ho napriek žiadnemu vojenskému odporu vypaľuje. Jeho nákladná oprava sa uskutočnila roku 1762 podľa projektov architekta A. Mayerhoffera.

Počas povstania Imrich Thököly tento oslovil hradného pána Adama Forgách, aby sa k nemu pridal. Forgách odmieta a kapitán hradu Ján Makfalvy, aby predišiel krviprelievaniu, odovzdáva 3 delá.. Thökölyho vojská odtiahnu. Po smrti Adama Forgácha jeho vdova Mária Katarína prosí o pomoc poľského kráľa, ktorý jej žiadosť odmieta. Kurucké vojská Františka II. Rákocziho obliehajú Halič. Všetka pohabsbursky orientovaná šľachta sa utieka na zámok. Po nevydarenom útoku, ale pod náporom, že všetky okolité hrady sa vzdávajú, vydali bez boja zámok roku 1709. Veliteľom sa stáva francúzsky dôstojník.

Zámok sa obnovuje, keď sa do rodiny Forgách prižení František Wenckheim, ktorý ho dáva rekonštruovať na počesť svojej manželky v roku 1897, čo dokladá nápis na bielych mramoroch v nikách pri hlavnom vstupe.

Najväčšiu ujmu zámok utŕžil počas svetových vojen. V roku 1919 ho vyrabovali maďarskí vojaci. Panstvo sa presťahovalo do kaštieľa v dedine. Druhú svetovú vojnu prežil zámok bez väčšieho narušenia. V 50-tych rokoch boli v zámku sklady obilia RD Halič, až po rekonštrukciu v roku 1956, ktorá trvala do rokov 1963/64. Od roku 1964 až do roku 1994 sídlil v zámku Ústav sociálnej starostlivosti pre mentálne postihnutú mládež.

Haličský zámok

RÍMSKOKATOLÍCKY KOSTOL NÁJDENIA SV. KRÍŽA

Národná kultúrna pamiatka

Klasicistický, jednoloďový so segmentovým uzáverom presbytéria, južnou sakristiou a dvoma nadstavanými vežami (pribl. z r. 1826). V kostole sa nachádza hlavný oltár Nájdenia sv. Kríža - klasicistický z prvej pol. 19. st., bočný oltár Panny Márie - klasicistický z I. polovice 19. st., bočný oltár Jána Nepomuckého z r. 1835.

BUDOVA BÝVALEJ MANUFAKTÚRY NA SÚKNO

Zo začiatku 19. storočia. Klasicistická budova rozšírená a upravená staviteľom F. Mikšom okolo roku 1830. V roku 1832 bol uvedený do prevádzky prvý parný stroj. V roku 1867 sa tu inštaloval prvý mechanický tkáčsky stav na Slovensku.

SOĽNÝ ÚRAD

Bývalý solný sklad - úrad, je barokovo - klasicistická budova z konca 18. storočia, rozmery 19x13 m. Budova oplotená kamenným múrom, na oblúku brány je datovanie Ao 1768. Bol rekonštruovaný v rokoch 1994 - 1995. Novohradské múzeum a galéria v Lučenci ho v 90. rokoch minulého storočia využívalo ako depozitár. Momentálne v ňom sídli nezisková organizácia Jožo Pročko deťom, n.o.

Soľný monopolný poriadok (právo panovníka, resp.štátu na ťažbu soli a obchod) poznáme z rokov 1701 a 1835. Soľné domy slúžili na uskladňovanie soli. So soľným skladom v Haliči sa stretávame už v roku 1711. O rozšírení soľného skladu v Haliči o klasicistickú budovu máme údaj z roku 1767. V Novohradskej stolici boli 2 soľné sklady, neskôr zostal len soľný sklad v Haliči. Podľa nového systému, niektoré obce dostali povolenie, aby predávali soľ (museli vyložiť na dom dvojitého orla), po zaplatení určenej taxy. Soľný monopol bol výlučným právom aj za I. Československej republiky.
Dlhoročným inšpektorom skladu bol Lorincz Schifner (z r. 1813).
V roku 1846 v solnom sklade v Haliči bol pokladníkom Ján Binder, revízor váhy Jozef Beywinther, majster váhy František Polczer, strážcom skladu bol Štefan Moháček.
Máme údaj z 15. júna 1919 kedy Okresný výbor v Haliči prideľuje soľ pre pracujúcich u Spotrebného družstva v Haliči.

HROBKA RODINY FORGÁCH

Na miestnom cintórine s rodinným erbom - miesto posledného odpočinku grófa Antala Forgácha a grófky Johanny Forgách. Sú tu aj ďalšie náhrobníky tejto rodiny.

Hrobka je postavená ako pohrebná kaplnka v neorománskom slohu. Podľa nedávno nájdenej listiny grófa Antona Forgácha je možné hrobku datovať do roku 1844. Spôsob, akým bola hrobka postavená, z nej robí raritu minimálne v stredoeurópskom priestore. Staviteľ sa inšpiroval stavbami egyptských pyramíd. Vápencové dielce, z ktorých je postavená, boli najprv dokonale presne opracované a až potom prevezené na miesto určenia. Samotná strecha je taktiež zhotovená len položením vápencových platní, medzi nimi nie je žiaden spojovací materiál a napriek tomu sa do kaplnky za dobu jej existencie nedostala dažďová voda.

Netradičný je i výjav na oltárnom náhrobku grófa Jozefa Forgácha a jeho manželky Šarloty. Nejedná sa o výjav svätca, skôr ide o vyobrazenie praktického prežívania kresťanstva. Žena kľačiaca pod krížom vyjadruje trápenie človeka v pozemskom živote. Prichádza k nej však anjel, ktorý ju utešuje, keďže všetko trápenie človek smrťou necháva na zemi a ukazujúc prstom na nebo naznačuje, že toto trápenie nahradí nekonečná radosť v nebeskom raji. Autorstvo náhrobku je neznáme, avšak carrarský mramor, z ktorého je zhotovený, ako aj chyba v nápise (Jsten velunk...) naznačuje, že bol zhotovený v cudzine, najpravdepodobnejšie v Taliansku, čomu nasvedčuje i celkové spracovanie kaplnky. Taktiež výzdoba a reliéfne prvky (rastlinné výjavy a ornamenty) vyobrazujú symboly posmrtného života rôznych kultúr.

Hrobka bola primárne postavená pre Jozefa a Šarlotu, čo naznačujú i erby nad vstupom - ľavý Forgáchovcov a pravý Révayovcov. Spolu s nimi sú v krypte pochované aj ich tri deti, ktoré všetky umreli vo veľmi mladom veku - trinásťročná Eugénia, pätnásťročný Jozef a dvadsaťsedemročná Helena. Šarlota prežila celú rodinu, toto utrpenie mohlo byť aj inšpiráciou pre výber výjavu na oltárnom náhrobku. Dokumentuje to i nápis pri menách jej detí: "Milosrdenstvo Ježišovo, svätý Bože, daj, aby odpočívali v pokoji a spoj nás tam, kde niet rozlúčenia."

Z vonkajšej strany zadnej steny kaplnky sú umiestnené i dva staršie náhrobky rodiny Forgáchovcov, grófa Antona (Antal), ktorý začal stavať katolícky kostol a je aj najpravdepodobnejším zadávateľom stavby kaplnky a Johanky rod. Balásovej.