História
Obec vznikla v 12. storočí pod hradom, ktorý bol sídlom panstva rodu Tomajovcov. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1299 – pod názvom Holuch. Neskôr bola známa pod názvom Gács.
História obce je úzko spätá s históriou zámku /pôvodne hradu/. Haličské hradné panstvo patrilo rodu Tomajovcov, potom Lossonczyovcov a neskôr Forgáchovcov.
Žigmund Forgách - manžel Anny rod. Lossonczyovej, po niekoľkoročných sporoch s príbuznými získal celé panstvo, ako veno svojej manželky. V r. 1601 dostal na majetky definitívne kráľovskú donáciu. Pod panstvo Halič patrilo 15 obcí.
Obyvateľstvo podhradia spočiatku tvorili prevažne nemecké rodiny. Postupom času sa Slováci usadzovali najskôr na predmestí, neskôr i vo vnútornom meste.
V mestečku sa rozvíjala remeselnícka výroba. V roku 1598 Žigmund Forgách žiada o súhlas na výstavbu pecí, suchých a mokrých stúp, šlamovne, mlyna, vodných járkov a výstavbu prístupných ciest a budov na banské podnikanie. Hrnčiarsky cech v Haliči vznikol v roku 1726, bolo v ňom 58 majstrov. Koncom 18. storočia bolo v Haliči a okolí okolo 1500 pradiarov a cech súkenníkov. V roku 1765 vznikla manufaktúra na súkno. Neskôr pri manufaktúre, vzhľadom na to, že bola privilegovaným podnikom, okrem textilu vyrábali i ceruzky, rôzne ozdobné knihy a v malom množstve i majoliku.
V roku 1765 sa podhradie Halič stalo úradne mestečkom. Zachované sú štatúty poddanského mesta Gács v desiatich bodov z 28. júna 1765 od grófa Jána Forgáča.
15. februára 1776 vydáva gróf Ján Forgách privilégium pre mesto Gács v slovenskej reči. Okrem iného sa uvádza, že Magistrát v Haliči má jedného richtára, deväť radných, jedného notára, jedného pokladníka komory, jedného gruntového Ferwaltera, mestského strážcu, majstra a mešťanov. V magistráte majú byť zastúpení aj Nemci bývajúci v Haliči.
V roku 1828 mala Halič 186 domov, 1235 obyvateľov a 27 remeselníckych dielní. Popri poľnohospodárstve a ovocinárstve je tu rozvinutá hrnčiarska výroba. V roku 1836 bol založený cukrovar.
Postupne sa pod zámkom usadzovala aj židovská komunita.
Odkaz na Zámok
Haličská manufaktúra na súkno
bola prvá na Slovensku, založená grófom Jánom Forgáchom (1774). Odborné vedenie manufaktúry prevzal cechmajster František Geyer z Linca, s ktorým v r. 1768 prišlo ďalších 150 odborníkov z Čiech, Rakúska a Horného Sliezska (so ženami a deťmi 211 osôb). V Haliči si postavili vlastné domy, mali výsek mäsa, výčap. Majstri cajkári pracovali spočiatku vo vlastných domoch a vlastnými nástrojmi na 3 – 4 stavoch. Manufaktúra ročne spracovala 150 – 200 centov vlny, ktorú dodávali prevažne židovskí obchodníci. Manufaktúra, kde spočiatku bola ručná práca, zamestnávala 500 – 600 pradiarov a česačov. Koncom 70. rokov bola jej súčasťou triediareň, česáreň, pradiareň, pletiareň, farbiareň, tlačiareň, apretačná dielňa, cvernovňa a pomocné zariadenia (práčovne a sklady). Manufaktúra utrpela značné straty požiarom v r. 1778, ktorý zničil všetky zásoby vlny. Kríza spoločnosti vyvrcholila aj tým, že účastinári vybrali svoje účastiny. Na prevádzku manufaktúry si musel Forgách požičať 35 tisíc zlatých. Zároveň vznikla roztržka medzi Antonom Forgáchom a Františkom Geyerom, ktorý z Haliče odišiel aj s robotníkmi. V r. 1790 vznikla akciová spoločnosť. Manufaktúra zamestnávala 187 stálych pracovníkov a asi 1500 pradiarok v okolitých obciach. Od r. 1792 sa manufaktúra špecializovala na výrobu jemných súkien. Zaviedli sa aj prvé spriadacie stroje, vyrábali jemné tkaniny z vlny zv. merino a 2 stavy tkali kašmír. V rámci manufaktúry pracovali aj dielne na majoliku, výrobňa papiera, ozdobných kníh a ceruziek.
V roku 1800 vznikla nová akciová spoločnosť s kapitálom 50 tisíc zlatých, ktorú tvorili prevažne veľkostatkári. Do textilky prišli odborníci z Čiech a Nemecka. V 20. rokoch 19. storočia súkenka zamestnávala 200 osôb, mala strojový park dovezený z Anglicka, Francúzska, Nemecka.
Okolo roku 1830 bola vybudovaná klasicistická budova manufaktúry staviteľom F. Mikschom. V roku 1832 bol uvedený do prevádzky prvý parný stroj. V roku 1867 sa tu inštaloval prvý mechanický tkáčsky stav na Slovensku.
Súkenku postihla hospodárska kríza v r. 1873. V roku 1910 mala 468 zamestnancov, ročná produkcia bola v hodnote 2 milióny korún. Energiu zabezpečovali parné stroje. Po stratách utrpených v hospodárskej kríze 1921 – 23, bola továreň po 159 rokoch v roku 1926 definitívne zlikvidovaná a výroba sa preniesla do moderného závodu koncernu v Žiline.
Soľný sklad
slúžil na uskladňovanie soli. So soľným skladom v Haliči sa stretávame už v roku 1711. O rozšírení soľného skladu o klasicistickú budovu máme údaj z roku 1767. V Novohradskej stolici boli 2 soľné sklady, neskôr zostal len soľný sklad v Haliči. Podľa nového systému, niektoré obce dostali povolenie, aby predávali soľ (museli vyložiť na dom dvojitého orla), po zaplatení určenej taxy. Soľný monopol bol výlučným právom aj za I. Československej republiky.
Cukrovar
v Haliči bol založený v roku 1836 ako majetok grófa Antala Forgácha. Ročne spracovali za pomoci strojov 16 – 20 tisíc centov cukrovej repy. V roku 1841 založil Forgách akciovú spoločnosť s 20 podielnikmi.
Lekáreň
Licenciu na založenie získal v r. 1884 Teodor Kostka- Csontváry (1853-1919) diplomovaný lekárnik – významný maliar. V lekárni predával aj alkohol, semená i minerálne vody.
Poštová stanica
bola v r. 1766 preložená grófom Jánom Forgáchom z Lučenca do Haliče. Od roku 1780 boli zavedené dostavníky a prepriahacia stanica. V roku 1810 Ján Lipszky vyhotovil poštovú mapu, podľa ktorej poštová trať č. 5 vychádza z Haliče, cez „štácie“ Zelené, Rožňavu, Košice až do Mukačeva.
V roku 1842 bola pošta z Haliče premiestnená do Lučenca.
Železnica
Miestna dráha Lučenec – Halič bola vybudovaná v roku 1906. Dôvodom výstavby bolo zapojenie tovární a závodov v okolí Lučenca a v Haliči do železničnej dopravy. Ján Forgách sa už 31. augusta 1896 zaujímal o výstavbu železničnej trate. Povolenie v roku 1904 získala spoločnosť Lokálne železnice lučenského regiónu. Povoľovací dekrét železnice dostal napokon 22. júna 1906 budepeštiansky stavebný podnikateľ Ignác Ármin Pallós. Počas druhej svetovej vojny bola trať poškodená. Znovu postavená a daná do prevádzky bola 9. novembra 1945. Okresný národný výbor v Lučenci, na žiadosť Československých dráh – Riaditeľstvu slovenských železníc v Bratislave, uložil likvidáciu železničnej trate. Z vyše 60-ročnej tradície je zachovaná v Haliči už len budova bývalej železničnej stanice.
V období Slovenskej republiky rád – 10.6.1919, vtedy ešte Okresný výbor Maďarskej republiky v Haliči, prikazuje zabrať kaštiele a byty vykorisťovateľských tried. Na masovom zhromaždení v Lučenci sa aj Halič prihlasuje k Slovenskej republike rád. Po porážke revolučných republík, Halič obsadzuje Československé vojsko, ktoré urobilo poriadok v mestečku.
V roku 1929 bola Halič elektrifikovaná. V tomto období Halič vykazuje 1440 obyvateľov a 237 domov.
Po pripojení k horthyovskému Maďarsku bol z Haliče (10.11.1938) do Starej Haliče evakuovaný notársky úrad. Stará Halič patrila do Slovenského štátu, okres Lovinobaňa. V Haliči ostalo len 1089 obyvateľov, ostatní prešli na slovenské územie. Do roku 1944 tu platil tzv. malý pohraničný styk.
Mnohí obyvatelia museli narukovať na front, niektorí sa dostali aj do zajatia. Viacerí obyvatelia sa zapojili do protifašistického odboja.
V tom čase v obci žila početná židovská komunita. Posledným rabínom bol Goldberger, ktorý bol so svojou štvorčlennou rodinou odvlečený do koncentračného tábora. O početnosti komunity svedčí i synagóga v obci ako aj opravený cintorín so 49 identifikovateľnými hrobmi.
Koncom septembra 1944 prichádza do Haliče na zámok maďarská delegácia, kde ju čakal politický komisár brigády major Makarov. Delegácia s listom Stalinovi odletela z letiska Tri duby do Moskvy, kde podpísali príkaz na prímerie. Pokus o prevrat v Maďarsku však nemecké vojenské jednotky zlikvidovali.
Halič bola oslobodená 23. januára 1945. Padli tu 7 rumunskí vojaci, 10 nemeckých a 10 občanov. V obci sú tri pamätníky padlých, z toho jeden ako pamiatka na roky 1914 – 1919.
Po oslobodení bola obec znovu pričlenená do Československej republiky – okresu Lučenec. Definitívne došlo k zmene názvu Gács na Halič.
