Anton Emanuel Timko má pamätnú tabuľu už aj v Haliči

Chváliť nám treba slávnych mužov, našich otcov podľa ich činov. Svojim nadaním zostavovali piesne a nápevy a písmom zaznačovali básne. Ich telá pochovali v pokoji, no ich slávne meno žije po večné rody. (Sir, 44) Tieto slová nachádzame v knihe Sirachovcovej a často zaznievajú pri spomienke na osobnosti, ktoré zanechali stopu pre budúce generácie, ovplyvnili život mnohých svojich potomkov i celej spoločnosti.

Medzí nimi sú však aj takí, ktorým sa uznania dostalo až o niekoľko ďalších generácií. Možno preto, že žili skromne, možno preto, že ich tvorba a dielo nebolo v čase svojho vzniku konformné a po chuti vládnucich elít. Pravda je však večná a či sa nám to páči alebo nie, vždy si nájde cestu ako vyjsť na povrch. A aj keď sa nám môže veľakrát zdať, že je už mŕtva, zásluhou verných nasledovníkov dokáže preraziť temno klamu a obnažiť to, čo ju utláčalo.

Na Antona Emanuela Timka s psedudonymom Perohryz naša spoločnosť taktiež takmer zabudla. Nie preto, že by jeho tvorba bola nezaujímavá, práve naopak. Bola v dobe svojho vzniku často až príliš trefná a prekážala. Na dlhé desaťročia sa zmienka o ňom vytratila z učebníc, akoby vôbec nebol. Na jeho diela padal prach zabudnutia, ale vďaka ľuďom, ktorých po sebe zanechal a miestam, na ktorých pôsobil, sa tak celkom nestalo.

Dnes sa schádzame, aby sme zotreli prach zabudnutia aj z jeho haličského pôsobenia. A nielen to. Chceme ho vyzdvihnúť na piedestál našich osobností, ktoré sa zaslúžili o rozvoj našej obce a v ktorých odkaze vidíme potenciál aj pre oživenie našej súčasnosti a zabezpečenie rozvoja v budúcnosti. Verím, že čoskoro sa nám podarí spolu s autorom RNDr. Jozefom Klindom, ktorý systematickou mravenčou prácou zozbieral takmer celé jeho zachované dielo, vydať aj knihu venovanému tejto vzácnej osobnosti.

Nebol síce našim rodákom, pochádzal zo Seliec pri Banskej Bystrici. Ako pomocný učiteľ však na pozvanie ďalšej veľkej osobnosti Haliče – dekana Jozefa Matavovského, nastupuje učiť do našej rímskokatolckej ľudovej školy, pred budovou ktorej dnes stojíme. V básni Praeceptor takto opisuje začiatok svojho pôsobenia u nás.

„Uvediem do školy detí osemdesiat,

mal som vyučovať a ľudí z nich kresať.

Okrem toho tunajšiu nemeckú školu

viesť, to tiež patrilo k môjmu úkolu.

I v kostole služby božie odbavovať.

I v notárskych prácach nápomocný bývať,

včeličky vartovať i na stôl prikrývať.

Fajočky škrabávať, dohánik krájavať,

do piecky kúrievať, kurám zrnko dávať,

všetko to zahŕňa meno preceptora,

kto sa vzdelať chce na dobrého rechtora!“

V roku 1860, kedy do Haliče prišiel učiť, boli v škole dve triedy, v ktorých sa vyučovalo po slovensky a po nemecky. Jeho pôsobenie však bolo krátke, len do roku 1862, pretože aj u nás už naplno začala pôsobiť často násilná maďarizácia. Na druhej strane však Halič jeho život ovplyvnila azda najviac ako sa v živote muža dá. V dome učupenom priamo pod Haličským zámkom našiel lásku svojho života, Pavlínu Lipčeiovú, ktorá sa stala jeho manželkou. Vďaka nej sa do Haliče stále vracal a zmienku o Haliči, či miestach, ktoré navštevoval, nájdeme vo viacerých jeho dielach.

Viac informácií o tom, kto A. E. Timko bol sa dočítate v priloženom dokumente:

Úlohu odhaliť pamätnú tabuľu prijal pravnuk A. E. Timka, vedec a pedagóg na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave, doc. RNDr. Ivan Červeň spolu s RNDr. Jozefom Klindom.

Deti rôznymi hrami, básničkami, rozprávkami učil láske k národu, vlasti a dobrodružnými cestami svojho hrdinu Perohryza im otváral brány fantázie, vďaka čomu o ňom môžeme právom hovoriť ako o slovenskom Jules Veneovi. Pamätnú tabuľu mu odhaľujeme aj ako zanietenému národovcovi a zakladateľovi slovenskej environmentálnej a poľovníckej literatúry. Verím, že aj týmto krokom, ako aj vydaním knihy o ňom, prispejeme k tomu, aby jeho odkaz znovu ožil, aby slovenský národ opäť spoznal a vzdal hold tejto veľkej osobnosti.